Genealógia rodu

Kľúčik

Verzia 02, 1.10.2007

 

 

 

www.drobny.sk/genealogia_klucik.htm

 

 

 

 

 

 

Mgr. Martin Šugár (genealóg), Ing. Miroslav Drobný

 

Úvod Miroslava Drobného

 

Keď mi zomrela starká Margita Kľúčiková, podarilo sa mi zachrániť jej zbierku fotografií. Trvalo niekoľko týždňov, kým som ich naštudoval, zatriedil a rozpoznal osoby na fotkách. Súčasne som pracoval na genealógii rodu Drobný a bolo len otázkou času, kedy sa pustím do písania Kľúčikovcov.

Rodinu Kľúčikov som poznal bližšie, predsa žili v Lučenci, v meste kde som vyrastal. Písanie bolo pre mňa o to ťažšie. Na fotografiách som spoznával ľudí a miesta, ktoré u mňa vyvolávali  vlastné živé spomienky.

Starký Peter Kľúčik zomrel keď som mal 18 a nemali sme čas spoznať sa ako dospelí muži. Je to škoda, vynára sa mi len v detských očiach. V poslednom obraze vidím starkého na nemocničnom lôžku v Lučenci, ako sa na mňa pozrie, po krátkom zaváhaní ma spozná a usmeje sa. Na pohrebe som sedel pri mamine a nemal som odvahu ísť sa pozrieť do jeho tváre pri poslednej ceste.

Moja starká Margita nás opustila v mojich 26 rokoch a jej posledné roky života mám čerstvo v pamäti. Vysťahovával som ju po jej smrti z bytu na Vajanskej ulici a sú to všetko veľmi smutné spomienky.

Pri Kľúčikovcov som si oveľa viac uvedomil, ako je náš život pominuteľný. Ako prechádzame životom, od jeho začiatku, po jeho koniec. Mám 37 a aj moja genealógia, môj príbeh, je už rozpísaný. Práca na tejto knihe ma trochu zmenila. Chcem byť viac s maminou a ocinom. Túžim ich objať a povedať im, že ich mám rád.

 

Priezvisko KĽÚČIK sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 92×, celkový počet lokalít: 21, najčastejšie výskyty v lokalitách:

BODINÁ, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 17×;

MODRA, okr. BRATISLAVA-VIDIEK (od r. 1996 PEZINOK) – 14×;

POVAŽSKÁ BYSTRICA, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 9×;

HORNÁ LEHOTA, okr. DOLNÝ KUBÍN – 8×;

PREČÍN, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 7×;

PEZINOK, okr. BRATISLAVA-VIDIEK (od r. 1996 PEZINOK) – 5×;

ROŽŇAVA, okr. ROŽŇAVA – 5×;

PETRŽALKA (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 4×;

KAMENNÁ PORUBA, okr. ŽILINA – 3×;

ZELENEČ, okr. TRNAVA – 3×;

Okolie Zvolenu sa v štatistike nenachádza, bude teda zaujímavé zistiť, či sa niektorá evanjelická vetva nepreťahovala do Zvolena.

 

            Priezvisko KLÚČIK sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 108×, celkový počet lokalít: 23, najčastejšie výskyty v lokalitách:

MODRA, okr. BRATISLAVA-VIDIEK (od r. 1996 PEZINOK) – 21×;

HRUBÝ ŠÚR, okr. GALANTA (od r. 1996 SENEC) – 9×;

PREČÍN, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 9×;

PEZINOK, okr. BRATISLAVA-VIDIEK (od r. 1996 PEZINOK) – 7×;

ZVOLEN, okr. ZVOLEN – 7×;

PETRŽALKA (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 6×;

RUŽINOV (obec BRATISLAVA), okr. BRATISLAVA – 6×;

BODINÁ, okr. POVAŽSKÁ BYSTRICA – 5×;

HRUBÁ BORŠA, okr. GALANTA (od r. 1996 SENEC) – 5×;

VINOSADY, okr. BRATISLAVA-VIDIEK (od r. 1996 PEZINOK) – 5×;

            Pri mene bez mäkkého L je situácia so Zvolenom rovnaká.

 

Chcel by som aj touto cestou poďakovať za prácu genealóga Martina Šugára. Prosím všetkých čitateľov, ktorí vedia prispieť svojimi informáciami k nášmu výskumu, aby ma kontaktovali na telefónnom čísle +421 905 204850 alebo e-mailom miroslav@drobny.sk Ďakujem.

Úvod genealóga Martina Šugára

 

Komentár vznikol ako vysvetľujúci a doplňujúci text ku genealogickým tabuľkám zachytávajúcich mužských predkov pani Ľubice Kľúčikovej, matky Mirolava Drobného a manželky jeho otca Ladislava Drobného. Nadväzuje sa tak na genealogický výskum rodu Drobný, ktorého probantom bol práve Miroslav Drobný. Sledovaná bola vlastne jeho rodová línia po praslici.

 

Ľubica Klúčiková, za ktorého sa vydala 15. novembra 1969 vo Zvolene. Ľubica sa narodila 17. apríla 1944 v obci Mašková ako dcéra Petra Pavla Klúčika a jeho manželky Margity Halamovej. Ľubica sa vydala za Ladislava Drobného, ktorý sa narodil 14. augusta 1942 v Breznici v Tekove ako piate dieťa v poradí rodičom Jánovi Drobnému a Alžbete Herdovej. Ladislav Drobný a Ľubica Kľúčiková majú dve deti – syna Miroslava, ktorý sa narodil 4. januára 1970 v Lučenci a dcéru Ľubicu, ktorá sa narodila 7. septembra 1980 opäť v Lučenci. Ladislav Drobný má z predošlého manželstva s Vierou Bielenou ešte dvoch potomkov – dcéru Júliu, ktorá prišla na svet 20. februára 1965 v Martine, a Júliu, narodenú 12. novembra 1966 v Lučenci.

 

Genealogický výskum o rode Kľúčikovcov prebiehal v mesiacoch marec až máj 2007, výsledky boli spracovávané v priebehu mesiaca jún 2007. Fotokópie matričných záznamov bolo možné zaznamenať digitálnou kamerou priamo z originálnych matričných kníh a tvoria súčasť obrazovej prílohy tohto komentára.

 

Pri písaní tohto komentára boli dodržiavané tie isté zásady ako pri písaní genealógie rodiny Drobných. To znamená, že krstné mená, priezviská a názvy lokalít sa pridržiavajú platného pravopisu slovenského jazyka a zavedených oficiálnych názvov obcí a miest. Mená, priezviská, názvy miest a obcí, názvy povolaní či chorôb a ďalšie výrazy odpísané podľa matričných záznamov v ich pôvodnej podobe (zvyčajne v latinčine alebo maďarčine) sú vložené do zátvoriek a zvýraznené kurzívou. Tiež sa dodržiava zásada uvádzať u všetkých žien –vrátane vydatých – rodné priezviská.

 

Cieľom bádania o pôvode rodu Ľubice Kľúčikovej, ktorá je vlastne probantom tohto genealogického výskumu, bolo zachytiť priamu líniu jej mužských predkov až k nestorovi – najstaršiemu písomne doloženému členovi rodu. Zozbieraný materiál bol utriedený a usporiadaný do niekoľkých generácií, ktoré sú zoradené ascendetne, t. j. od najstaršej písomne doloženej až po generáciu rodičov Ľubici Kľúčikovej. Pozornosť je venovaná iba tým rodinám, z ktorých vzišli priami predkovia probanta. Takto bol zostavený tzv. agnátny rozrod kmeňa rodu – agnatio. Je to základný prehľad o rode, hlavná rodová línia, ktorá sa môže stať východiskom pre ďalší výskum sústredený na získavanie údajov aj o vedľajších líniách. Pri výskume sa však zistilo, že rodiny predkov Ľubice Kľúčikovej v matričných záznamoch vystupujú ako nobilitované, teda že boli povýšené do šľachtického stavu. Poukazujú na to výrazy nemes (maď.) alebo nobilis (lat.) s významom šľachtic.

 

Tiež treba dodať, že všetci priami mužskí predkovia probanta patrili k evanjelikom augsburského vyznania. Všetky matričné záznamy sú vedené v matričných knihách zvolenskej evanjelickej a. v. farnosti.

 

Predložený text sa pridržiava rovnakej štruktúry ako komentár ku genealogickým tabuľkám Drobných. Po vstupných informáciách o pôvode rodu nasleduje výklad k jednotlivým generáciám, pri ktorom sa pozornosť sústredí na:

 

 

Všetky najdôležitejšie informácie o rode a jeho dejinách sú prehľadne zhrnuté v závere, za ktorým nasleduje zoznam prameňov a použitej literatúry, štruktúrovaný rozrod po generáciách spolu s obrazovou prílohou.

Pôvod rodu Kľúčik

 

Prvá matričná kniha evanjelickej a. v. farnosti vo Zvolene bola založená v roku 1783 a od tohto obdobia sa matričné záznamy vedú až do súčasnosti. Vo všetkých sa podarilo doložiť výskyt priezviska Kľúčik. Jeho podoba však podliehala dobovej transkripcii, ovplyvnenej latinčinou a maďarčinou. V najstarších sledovaných etapách vedenia matričných záznamov sa najčastejšie objavuje podoba priezviska Klutsik, ktorá foneticky zodpovedá slovu kľúčik. Až od polovice 19. storočia sa prepis priezviska stále silnejším postavením maďarčiny ako úradného jazyka mení na Klucsik, resp. Klúcsik. Vplyv maďarčiny sa prejavil najvýraznejšie pri jednom z predkov Ľubice Kľúčikovej – Samuelovi Kľúčikovi, synovi Adama Klúčika (Klúcsik Ádám) a jeho manželky Zuzany Makovickej (Makoviczky Zsuzsa), ktorý sa narodil
5. mája 1878 vo Zvolene. Záznam o jeho krste uvádza jeho meno Sámuel a otcovo priezvisko Klúcsik, no v poznámke je doložená úradná zmena priezviska, a to hneď dva razy. Po prvýkrát k nej došlo v roku 1902, kedy mal Samuel 24 rokov. Vtedy si nechal priezvisko zmeniť na Kővári. Ide o bežné maďarské priezvisko s významom „kameňohradský“ alebo „skalnohradský“. K ďalšej zmene Samuelovho priezviska došlo po vzniku tzv. prvej Československej republiky v roku 1925, kedy mal 47 rokov. Vtedy si nechal úradne zmeniť priezvisko na Klúčik (no bez mäkkého ľ). Priezvisko v tejto podobe používa celá rodina dodnes.

 

Vyjadriť sa o pôvode rodu Klúčik je pre nedostatok poznatkov siahajúcich hlbšie do minulosti je veľmi problematické. Môžeme sa opierať iba o dokumenty pochádzajúce z konca 18. a prelomu 18. a 19. storočia. Z nich je zrejmé, že rodina patrila k starousadlíkom v meste Zvolen. Bol im udelený šľachtický titul, patrili však k nižšej šľachte. Prvé zaznamenané rodiny Klúčikovcov sa živili ako remeselníci – boli najmä krajčírmi (resp. halenármi) a čižmármi (resp. obuvníkmi). K zmene ich sociálneho postavenia dochádza postupným spriemyselňovaním oblasti. Mladšie generácie Klúčikovcov už patria k zamestnancom železníc. O ich pôvodnom významnom postavení v meste dnes svedčí dom na Námestí SNP vo Zvolene s popisným číslom 18, v ktorom je zriadená reštaurácia Zlatý kľúčik. Patrí rodine Klúčikovcom, ktorá ho zreštituovala.


Generácie rodu Klúčik

 

Generácie Klúčikovcov sú radené ascendentne, to znamená od tej najstaršej, resp. prvej písomne doloženej až ku generácii rodičov Ľubice Klúčikovej.

 

Prvá generácia

Matričné údaje

 

Najstaršou písomne doloženou generáciou Klúčikovcov je rodina Juraja Klúčika (Georgius Klutsik) a jeho manželky Anny Jarčekovej (Anna Jartsek). Nakoľko prvá matričná kniha evanjelickej a. v. farnosti vo Zvolene bola založená až v roku 1783, nie je možné dopátrať ich dátum narodenia. Dá sa však odhadnúť, že by to mohlo byť niekedy okolo roku 1770. Zato je známy dátum konania ich svadby – 29. januára 1792. Bolo to vo Zvolene, odkiaľ obaja mladomanželia pochádzali. Pre Juraja to nebol jeho prvý sobáš, v poznámke sa uvádza, že bol vdovcom. Údaje o jeho prvej manželke sa nepodarilo doložiť, ani jej meno, ani to, či z tohto manželstva pochádza nejaké potomstvo. Anna vstupovala do manželstva po prvý raz – ako panna (lat. Virgo Anna...).

 

Juraj a Anna priviedli na svet šesť potomkov. Tým prvorodeným sa stala dcéra Žofia (Sophia Klutsik), narodila sa 29. novembra 1792 vo Zvolene. Tam rodina po celý čas žila a tam sa narodili aj všetci ostatní Žofiini súrodenci. Tým druhým po nej bol Daniel (Daniel Klutsik). Narodil sa 16. septembra 1795. Ním pokračuje sledovaná línia priamych predkov Ľubice Klúčikovej do ďalšej generácie. Tretím potomkom v poradí bol Samuel (Samuel Klutsik), narodený 1. augusta 1800. Po ňom nasledoval Juraj (Georgius Klutsik), ktorý uzrel svetlo sveta 25. apríla 1802. Dňa 31. januára 1807 sa manželom Klúčikovcom narodila dcéra Anna (Anna Klutsik), tá však ešte čoskoro zomrela. Posledným dieťaťom bola opäť dcéra Anna (Anna Klutsik), ktorá dostala meno po svojej nebohej sestre. Narodila sa 13. júna 1809.

Sociálna charakteristika a historický kontext

 

O sociálnom postavení Juraja Klúčika napovedá poznámka v zázname o jeho sobáši. V nej sa uvádza, že pochádzal z nobilizovanej rodiny (...Georgius Klutsik, nobilis genere...), že bol mešťanom mesta Zvolen (...civilis...) a remeselníkom, konkrétne truhlárom (...arcularius...).

Na vysvetlenie aspoň niekoľko slov o rozdelení šľachty v bývalom Uhorsku v čase novoveku, jej postavení a základnej charakteristike. Šľachtu na území dnešného Slovenska môžeme v novoveku rozdeliť na niekoľko skupín: (1) armalistickú šľachtu a titulovanú (vyššiu) šľachtu, (2) kurialistov a (3) predialistov.

Vyššou, alebo titulovanou šľachtou boli šľachtici s oficiálne udeleným predikátom, baróni, grófi a kniežatá. Tých však bolo v Uhorsku v porovnaní s nižšou šľachtou relatívne málo. Barónske a grófske tituly šľachta získavala v Uhorsku vo viacerých vlnách. Zvyčajne sa tak dialo za zásluhy. Leopold I, Karol VI a Mária Terézia povýšili do barónskeho či grófskeho stavu veľké množstvo rodov. Mnoho týchto rodov získalo tituly členstvom v rádoch Márie Terézie, Svätoštefanskom a v neskoršom období v Ráde Františka Jozefa a Železnej koruny. Mnoho šľachtických rodov, ktoré boli v opozícii k Habsburgovcom si nikdy nenechalo potvrdiť, alebo dokonca odmietli povýšenia do barónskeho či grófskeho stavu.

Armalistami boli šľachtici, ktorí získali armálne listiny, zabezpečujúce im dedičnú slobodu, zvyčajne bez majetkovej donácie. Armálne listiny boli v Uhorsku udeľované od 14. storočia až do roku 1918. Spolu s kurialistami sú armalisti v písomných prameňoch uvádzaný aj ako taxálna šľachta, nakoľko od roku 1595 boli povinní odvádzať príslušným stoliciam osobitnú taxu (daň).

Kurialisti – nobiles unius sessionis, tiež nazývaní šľachtici jedného lánu, boli vlastníci alebo nájomcovia kúrií s poľnosťami, ktoré získali donáciami alebo kúpou. Kurialisti pochádzali obvykle zo stredovekých jobagiónov (boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav priamo v kráľovskej armáde. Ich osobná sloboda nebola ničím obmedzená, boli rovní, slobodní a neskôr rovnocenní aj šľachte). Bolo pre nich typické, že často žili v malých obciach tvorených len jednou alebo niekoľkými kúriami, ktoré sa nazývali kuriálnymi obcami. Obce často dostali mená po svojich majiteľoch.

Predialisti boli najnižšou vrstvou šľachty v službách ostrihomského či vrábeľského arcibiskupa, ktorých spoločné slobody boli viazané na pôdu v rámci Vojskej a Vrábeľskej stolice predialistov. Boli povinní v čase vojny nastúpiť vojenskú službu v arcibiskupskom vojsku (bandériu) a nemali priame zastúpenie na krajinskom sneme.

Klúčikovci ako šľachtickú rodinu žiaľ neeviduje žiadne z kompendií uhorských šľachtických rodín. V tejto oblasti bude zrejme nutné urobiť aspoň prieskum medzi archívnymi dokumentmi. Môžeme predpokladať, že išlo o kurialistov alebo armalistov. O Klúčikovcoch sa zároveň hovorí ako o mešťanoch. Meštianstvo tvorili obyvatelia miest, na ktorých sa vzťahovali výsady mesta, v ktorom žili. Na Klúčikovcoch sa vzťahovali výsady mesta Zvolen, pretože tam žili už niekoľko generácií. Na území Slovenska možno o meštianstve hovoriť aj ako o tzv. treťom stave stojacom medzi šľachtou a ľudom. Okrem toho treba rozlišovať medzi obyvateľmi slobodných kráľovských banských alebo obchodných miest a obyvateľmi poddanských mestečiek. V rámci slobodných kráľovských miest existovala vnútorná hierarchia – najvyššie stál patriciát, ktorého kultúra života neraz prevyšovala úroveň šľachty. Mešťanmi boli aj remeselníci a tovariši. Ich domy stáli v bočných uličkách, kým domy patriciátu na námestí. Práve z remeselníckej vrstvy meštianstva sa v 18. a 19. storočí sformovala tá vrstva obyvateľstva, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu v procese konštituovania sa slovenského národa a jeho kultúry. K nim treba pripočítať aj Klúčikovcov. Vnuk Juraja Klúčika Samuel, ktorý sa narodil 7. októbra 1832. Ten v roku 1868 pôsobil ako učiteľ na evanjelickej škole v Kalinke. Jeho meno uvádza Ján Slávik vo svojej publikácii Dejiny zvolenského evanjelického a. v. bratstva a seniorátu z roku 1921 na strane 767.

V 18. storočí pribudol na zvolenské námestie druhý kostol – evanjelický. Od 16. storočia až do konca 17. storočia bol Zvolen evanjelickou obcou, ktorá sa schádzala na svoje bohoslužby v kostole sv. Alžbety. Malý počet katolíkov chodil na bohoslužby do zámockej kaplnky katolíckych Esterháziovcov a do kaplnky, ktorú v niektorom z domov zriadil podžupan a zvolenský mešťan Ján Ebecký. Počas protireformácie bol kostol evanjelikom odobraný (1673). Po roku 1711 sa evanjelický cirkevný zbor vo Zvolene stal fíliou pričlenenou k artikulárnemu cirkevnému zboru v Hronseku. Po vydaní tolerančného patentu v roku 1781 sa evanjelici schádzali v humne Petra Radvánskeho a až v roku 1783 mohli začať s realizáciou kostola.

Druhá generácia

Matričné údaje

 

Druhou generáciou Klúčikovcov je rodina Daniela Klúčika (Daniel Klutsik) a jeho manželky Kataríny Ertelovej (Catharina Ertel). Daniel sa narodil 16. septembra 1795 vo Zvolene ako druhé dieťa v poradí svojim rodičom Jurajovi Klúčikovi (Georgius Klutsik) a Anne Jarčekovej (Anna Jartsek). Katarínini rodičia sú Samuel Ertel (Samuel Ertel) a jeho manželka Zuzana (Susanna; jej priezvisko nie je uvedené a ani sa pre potreby tohto výskumu nevyhľadávalo). Katarína sa narodila v roku 1795 vo Zvolene. Sobáš mladomanželov sa konal tiež tam, bolo to 11. mája 1824. Ženích aj nevesta mali vtedy 29 rokov.

 

Daniel a Katarína mali päť detí. Ako prvá sa im narodila dcéra Zuzana (Susanna Klutsik), na svet prišla 20. marca 1825 vo Zvolene. Tam sa narodili aj všetci jej mladší súrodenci. Po Zuzane nasledoval syn Daniel (Daniel Klutsik), narodený 9. novembra 1826. Aj ďalší potomkovia sú iba chlapci – Andrej (Andreas Klutsik) sa narodil 27. novembra 1829, Samuel (Samuel Klutsik) sa narodil 7. októbra 1832 a napokon Adam (Adamus Klutsik), ktorá sa narodil 21. decembra 1834. Ním pokračuje sledovaná línia Klúčikovcov do ďalšej generácie. 

 

 

Sociálna charakteristika a historický kontext

 

Daniel Klučik je v matričných záznamoch označovaný latinským výrazom nobilis civis & opifex (meštiansky šľachtic a remeselník). O akého remeselníka išlo, sa dozvedáme z ďalších poznámok, v ktorých sa uvádza latinský výraz sartor (krajčír). Krajčírstvo bolo pôvodne ženským zamestnaním, až v 12. storočí sa ním začali zaoberať aj muži. Súvisí to so zakladaním cechov. Muži šili odevy pre meštianske vrstvy a šľachtu, ale aj časti mužského ľudového odevu, ženský odev naďalej šili ženy podomácky. V 16. storočí sa špecializáciou krajčíri v niektorých mestách rozdeľovali na uhorských a nemeckých, ktorí šili odevy aj pre ženy. Krajčíri ako príslušníci remeselného stavu mali v dedinskom spoločenstve osobitné postavenie, nie však tak významné ako kováči a mlynári. Krajčírstvo patrilo k najrozšírenejšiemu remeslu v bývalom Uhorsku. Začiatkom 19. storočia bolo najviac krajčírskych dielní v Bratislave a Košiciach, k rozvoju krajčírstva prispel aj vynález šijacieho stroja.

 

Nie všetci Klúčikovci boli krajčírmi. Napríklad Danielov najstarší syn Adam sa v krajčírskom remesle špecializoval na halenárstvo, ten najmladší bol čižmárom, syn Samuel bol obuvníkom. Halenárstvo (alebo širičiarstvo) bolo krajčírstvo zamerané na šitie halien a širíc – to znamená voľných kabátov prevažne z bieleho súkna pre vidiecke obyvateľstvo. V 19. storočí toto remeslo postupne zanikalo.

 

Zvolen sa v 18. storočí stal významným strediskom remeselnej výroby na strednom Slovensku. Pracovalo tu už približne 269 majstrov. Najvýznamnejšími remeselníkmi boli v tomto storočí klobučníci vyrábajúci pre trh v Debrecíne, nožiari produkujúci ročne 24000 nožov a súkenníci produkujúci súkno používajúce sa pri šití halien. Pôsobili tu hodinári, zlatníci, hrnčiari, tesári a stolári. Mesto postupne bohatlo. Jeho príjmy sa zvýšili. V tomto období narástol počet obyvateľov z 980 na 1838, čo znamenalo približne 263 domov. Mesto si udržalo svoje postavenie ako centrum hospodárskeho, politického a spoločensko-kultúrneho života v okolí. Patrilo naďalej medzi 54 sídel s charakterom mesta na území Slovenska. V čele mesta stál richtár a 12 členná mestská rada. Pri riešení vážnejších problémov sa prizývala 24 - 40 členná vonkajšia rada mesta.

 

Remeselná výroba a zvolenské cechy sa udržali vo Zvolene aj v 19. storočí, keď v rozvinutejších častiach monarchie už vznikali prvé manufaktúry a o slovo sa hlásila priemyselná výroba. Naďalej tu vyrábali čižmári, farbiari, nožiari, puškári, zámočníci, hrnčiari, stolári a kolári. Cechové remeslo sa postupne stávalo brzdou ďalšieho hospodárskeho rozvoja krajiny. Uplatňovať sa začala továrenská výroba, ktorá dokázala vyrobiť a ponúknuť na trh za kratší čas väčšie množstvo kvalitnejších výrobkov. V roku 1872 vyšiel priemyselný zákon, ktorý umožňoval osamostatnenie sa remeselníkov a v praxi znamenal vlastne zrušenie cechov. Zvolenské cechy zanikali postupne do konca 19. storočia a remeselníci sa preorganizovali podľa druhu výroby do spolkov.


Tretia generácia

Matričné údaje

 

Tretiu generáciu Klúčikovcov tvorí rodina Adama Klúčika (Adamus Klutsik alebo tiež Ádám Klucsik) a jeho manželky Zuzany Makovickej (Zsuzsa Makoviczky). Adam sa narodil ako benjamínko, teda ten posledný z potomkov Daniela Klúčika (Daniel Klutsik) a Kataríny Ertelovej (Catharina Ertel) 21. decembra 1834 vo Zvolene. Odtiaľ pochádza aj jeho nevesta Zuzana (Zsuzsi Makoviczky), ktorá sa narodila v roku 1834 ako dcéra Martina Makovického (Márton Makoviczky) a Márie (Maria Kubi...; jej priezvisko v zázname o sobáši nie je dopísané celé). Svadba Zuzany a Adama sa konala 22. januára 1861 vo Zvolene.

 

Spolu mali až deväť detí, z nich hneď to prvorodené je tým, ktorý pokračuje sledovaná línia Klúčikovcov. Ide o Jána (János Klucsik), ktorý sa narodil vo Zvolene 5. októbra 1864. Vo Zvolene rodina žila usadená podobne ako niekoľko generácií Klúčikovcov pred nimi a tam sa narodili aj všetci potomkovia Adama a Zuzany. Po prvorodenom Jánovi sa narodila 26. augusta 1866 dcéra Mária (Mária Klúcsik), ale tá 10. januára 1870 zomrela. Ako malé dieťa zomrel aj od nej mladší Pavol (Pál Klucsik). Na svet prišiel 1. januára 1869 a po desiatich dňoch zomrel 11. januára 1869. Dospelosti sa dožil až ďalší syn Juraj (György Klucsik), ktorý sa narodil 27. marca 1870. O dva roky neskôr 13. februára 1872 sa narodila dcéra Zuzana Júlia (Zsuzsanna Juli Klucsik), potom 30. decembra 1873 syn Daniel (Daniel Klucsik), 19. januára 1876 dcéra Pavla (Pavla Klucsik), 5. mája 1878 syn Samuel (Sámuel Klúcsik) a napokon syn Pavol (Pál Klúcsik), ktorý sa narodil 9. decembra 1881. Ten dostal meno po svojom nebohom súrodencovi.

 

 

 

 

Sociálna charakteristika a historický kontext

 

V matričných záznamoch týkajúcich sa rodiny Adama Klúčika a jeho manželky Zuzany Makovickej sa uvádza, že Adam bol halenárom. Jeho najstarší syn Ján sa už nevenoval tradičným remeslám, ktoré v rodine Klúčikovcov prevažovali. Uvádza sa, že sa živili ako „železničiarsky kováč“ (v poznámke je napísané maďarsky vasuti kovács). V roku 1872 bola vybudovaná Uhorská severná železnica z Pešti do Zvolena a Vrútok s odbočkou na Banskú Bystricu. Využila sa vhodná poloha mesta – fakt, na ktorom si zakladali už prví osadníci a jeho znovuobjavenie len posunul Zvolen do úlohy významnej dopravnej križovatky.

 

Vďaka dobrému dopravnému spojeniu s ostatnými časťami uhorskej monarchie sa vo Zvolene rozvíja priemysel. V roku 1871 dávajú predstavitelia mesta povolenie k výstavbe železiarne a plechárne. Išlo o v tom čase moderný a dobre vybavený závod nesúci názov Union. Približne v tom istom období sa vo Zvolene postavila aj fabrika na ohýbaný nábytok (thonetovské stolice) Polgárfabrika. Spriemyselňovanie mesta spôsobilo jeho rozširovanie za mestské hradby a rast jeho obyvateľstva. Najväčšia továreň v meste – Unionka – zamestnávala v roku 1895 až 800 robotníkov.

Štvrtá generácia

Matričné údaje

 

Štvrtú generáciu Klúčikovcov tvorí rodina Jána Klúčika (János Klúcsik) a jeho manželky Anny Bašňárovej (Anna Basnyár). Ján sa narodil 5. októbra 1864 vo Zvolene ako prvorodený syn Adama Klúčika (Ádám Klúcsik) a Zuzany Makovickej (Zsuzsanna Makoviczky). Zo Zvolena pochádza aj Jánova manželka Anna, dcéra Andreja Bašňára (András Basnyár) a Zuzany Sekurisovej (Zsuzsi Szekurisz), ktorá sa narodila 30. júna 1879. Svadba Jána a Anny sa konala vo Zvolene 18. apríla 1899.

 

Ján a Anna dali život šiestim deťom, z nich jedno zomrelo krátko po narodení. Tým prvorodeným potomkom bol syn Ján (János Klucsik), narodený 10. mája 1900. Aj on, aj všetci jeho bratia a sestry sa narodili vo Zvolene, kde rodina žila. Po Jánovi nasledoval syn Ľudovít (Lajos Klucsik), ktorý sa narodil 7. júla 1902, zomrel o desať dní 17. júla 1902. Po ňom sa narodili dcéra Helena (Ilona Klucsik) 12. augusta 1904, syn Ľudovít (Lajos Klucsik), narodený 11. decembra 1906, ktorý dostal meno po svojom nebohom bratovi, dcéra Margita (Margita Klucsik), narodená 4. septembra 1909 a napokon Peter Pavel (Péter Pál Klucsik), narodený 23. júna 1911. Peter Pavol je tým potomkom Jána a Anna Klúčikovcov, ktorým pokračuje sledovaná línia do ďalšej generácie.

 

 

Historický kontext

 

Do 20. storočia vstúpilo mesto dosť razantne na poli hospodárskom. V roku 1901 sa tu vybudovali železničné dielne. Od roku 1902 pôsobil vo Zvolene tretí finančný ústav Zvolenská ľudová banka. V rokoch 1900 - 1909 pôsobila v meste tlačiareň I. Schlesingera a tlačiareň E. Bertana, ktorá už v tom čase vydávala slovenské knihy a časopisy. Od roku 1904 vychádzalo postupne 10 ročníkov Zvolenských novín - prvého slovenského periodika vo Zvolene. Na sklonku existencie Rakúsko-uhorskej monarchie začal v roku 1909 vo Zvolene vychádzať aj mesačník Slovenský peňažník pod redakciou účtovníka Zvolenskej ľudovej banky Viliama Paulínyho a mal sa stať orgánom slovenských podnikateľských kruhov v oblasti bankovníctva. Začiatkom 20. storočia sa aj vo Zvolene dostávala hlasnejšie a častejšie k slovu národne uvedomelá slovenská inteligencia. V roku 1906 išli do parlamentných volieb s programom Slovenskej národnej strany a slovenských ľudákov Dr. Ľudovít Medvecký na Sliači a Milan Michal Harminc vo Zvolene. Národne orientovaný zvolenský advokát Dr. Ľ. Medvecký ešte zasiahol do volieb v roku 1908 ako kandidát Slovenskej ľudovej strany v okrese Giraltovce. Počas svojej predvolebnej kampani sa niekoľkokrát dostal do problémov s maďarskou župnou vrchnosťou. Rozrastajúce sa zvolenské robotníctvo sa začalo v tomto období združovať a organizovať. V roku 1903 si typografi z Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Brezna a Zvolena založili prvú odborovú organizáciu. V roku 1908 sa na podnet sociálnodemokratickej strany vytvoril Samovzdelávací spolok remeselníckej mládeže organizujúci rôzne besedy a prednášky. Na pôde Unionky vznikla v roku 1917 robotnícka kresťansko-socialistická odborová organizácia. Na jar roku 1918 po prvýkrát aj zvolenské robotníctvo vyšlo do ulíc oslavovať 1. máj ako sviatok práce. Oslavy s konkrétnymi požiadavkami osemhodinového pracovného času, všeobecného volebného práva, vedené predstaviteľom sociálnej demokracie Ľudovítom Messerschmidtom, sa premenili na výrazný apel proti vojne. To sa už chýlilo ku koncu vojny, v ktorej bojovalo 1860 Zvolenčanov a 88 sa z nej domov nevrátilo. Zároveň sa končila aj existencia Rakúsko-uhorskej monarchie. Ešte pred jej rozpadom sa Slováci Martinskou deklaráciou 30. októbra 1918 prihlásili k spoločnému štátnemu útvaru s Čechmi. Zvolenčanov v Martine zastupoval Dr. Ľ. Medvecký a Viliam Paulíny, obaja neskôr zvolení do Národného zhromaždenia. Zatiaľ bola vo Zvolene 31. októbra vytvorená Slovenská národná rada v čele s predsedom Emilom Rothom. Tento orgán postupne preberal správu mesta do vlastných rúk.

Piata generácia

Matričné údaje

 

Vzhľadom na probanta, ktorým je Ľubica Kľúčiková, v tomto komentári je rodina Petra Pavla Kľúčika a jeho manželky Margity Halamovej najmladšou, resp. poslednou sledovanou generáciou Kľúčikovcov.

 

 

Peter Pavel Klúčik sa narodil ako posledný potomok v rodine Jána Klúčika a jeho manželky Anny Bašňárovej 23. júna 1911 vo Zvolene.

 

 

Oženil sa s dcérou Ondreja Halamu a Korolíny Fabiányovej Margitou Halamovou, ktorá sa narodila 24. októbra 1915 v Banskej Bystrici.

 

 

Obaja boli evanjelici. Peter Pavel Klúčik zomrel 8. augusta 1988 v Lučenci, Margita Halamová v roku 1996, teda ako 81-ročná.

 

    

Vľavo asi najstaršia fotografia Petra Pavla Klúčika zo železničného preukazu. Vpravo o niečo starší asi s vlastnoručným podpisom na oboch fotkách.

 

Peter Pavel Klúčik vľavo. Rovnaká šiltovka, švihák s motýlikom asi s priateľmi, lebo bratov mal starších. Chlapec dole v klobúku sa podobá na brata budúcej manželky Margity Halamovej.

 

Peter Pavel Klúčik na školskej fotografii z rokov 1928-29, ako 17 ročný, v dolnom rade druhý zľava.

 

    

Fotografie asi z vojenčiny vľavo Šahy rok 1932, Peter hore v strede mal 21 rokov. Fotografia vpravo z roku, Peter stojí úplne vľavo.

 

    

Po vojne v roku 1935 nastúpil na cvičný kurz finančnej stráže v Bratislava fotografia vpravo, Peter v strede hore. Vpravo v rovnakej uniforme s budúcou? manželkou Margitou (stojí vľavo od neho). Vpravo od nich asi Margitina sestra.

 

Rodinná fotografia Halamových. Zľava sestra?, otec Ondrej Halama, manželka Karolína Halamová (Fabiányová), Margita a Peter

 

Svadba Petra a Margity bola?

 

 

Peter a Margita mali dvoch potomkov. Ako prvý sa narodil syn Ivan Klúčik, bolo 7. augusta 1938 v Lučenci, po ňom nasledovala dcéra Ľubica Klúčiková, ktorá sa narodila v obci Mašková pri Lučenci dňa 7. apríla 1944.

 

Rodina Kľúčikov, Margita, Ľubka, Ivan a Peter.

 

Niekoľko fotografií rodiny Halamovej. Margita Halamová bola dcérou Ondreja Halamu a Korolíny Fabiányovej a narodila 24. októbra 1915 v Banskej Bystrici.

Asi najstaršia fotografia Margity. Vľavo matka Korolína Halamová (Fabiányová), sestra, Margita, brat a otec Ondrej.

 

    

 

    

Margita v mladosti.

 

Fotografia z rodinného výletu, Margita vpredu.

 

Fotografia z rodinného výletu, Margita vzadu.

 

    

Margita v mladosti a fotografia z občianskeho preukazu.

 

Ľubica Klúčiková sa vydala 15. novembra 1969 vo Zvolene, jej manželom sa stal Ladislav Drobný. Ten sa narodil 14. augusta 1942 v Breznici ako piate dieťa v poradí rodičom Jánovi Drobnému a Alžbete Herdovej.

 

Asi najstaršia fotografia dcéry Petra a Margity, Ľubici Drobnej (Kľúčikovej).

 

   

Ľubica na pravej fotografií sedí úplne vľavo.

 

Peter, Ľubica?, Margita.

 

Margita, Ľubica a syn Ivan.

 

    

 

    

Ľubica Drobná (Klúčiková) v detstve.

 

    

Rodinné výlety.

 

    

 

    

     

 

    

 

    

 

     

 

    

 

    

 

    

 

 

    

    

 

Ladislav Drobný a Ľubica Klúčiková majú dve deti – syna Miroslava, ktorý sa narodil 4. januára 1970 v Lučenci a dcéru Ľubicu, ktorá sa narodila
7. septembra 1980 opäť v Lučenci. Ladislav Drobný má z predošlého manželstva s Vierou Bielenou ešte dvoch potomkov – dcéru Júliu, ktorá prišla na svet 20. februára 1965 v Martine, a Júliu, narodenú 12. novembra 1966 v Lučenci.

 

 

 

 

Historický kontext

 

V období trvania prvej Československej republiky Zvolen pokračoval vo svojom raste a pri zmenách, ktoré prevrat priniesol, upevňoval svoju pozíciu najmä v oblasti administratívno-správnej, hospodárskej, vojenskej a kultúrno-spoločenskej. Dočasné narušenie priaznivého vývoja priniesol ešte vpád armády Maďarskej republiky rád na územie Slovenska a v júni 1919 na šesť dní aj do Zvolena. Mesto od týchto vojsk oslobodili československé vojská plk. Šnejdárka. Vládnym nariadením č. 310/1922 a dňom 1. januára 1923 vstúpila na Slovensku do platnosti nová zákonná úprava rušiaca existenciu starých uhorských žúp. V praxi to znamenalo zrušenie dvoch slúžnovských okresov Zvolenského a Zvolenskoslatinského a vytvorenie jedného Zvolenského okresu včleneného do XVIII. župy (Pohronskej) so sídlom vo Zvolene. Prvým županom tejto župy bol JUDr. Juraj Slávik, ktorého v roku 1925 vystriedal vo funkcii Dr. Igor Dula. Zvolen sa ocitol vo výhodnom postavení administratívneho centra župy. Do mesta prišli nové osobnosti a nové možnosti rozvoja. V roku 1921 mal Zvolen približne 9000 obyvateľov prevažne slovenskej národnosti. Od roku 1918 sem postupne prišlo niekoľko desiatok Čechov a niekoľko emigrantov z Ruska. Pre Zvolen sa začalo obdobie značného stavebného ruchu. Začalo sa s výstavbou tzv. župných domov, ktoré mali slúžiť pre potreby župných úradov a ich pracovníkov. Zároveň bol vypracovaný projekt architektom Dušanom Jurkovičom, ktorý navrhoval rekonštrukciu Zvolenského zámku – ako vhodného reprezentačného sídla župy. Žiaľ, projekt sa v krátkom trvaní župného zriadenia nestihol zrealizovať. Mesto sa ďalej rozrastalo - urbanizácia pokračovala za jeho hradbami a vznikali nové ulice. Postavili sa tzv. legiodomy, budova dievčenskej školy (Živena), budova okresného súdu, budova nemocnice, budova štátneho reformného reálneho gymnázia Dr. Miloša Štefanoviča, postavila sa železničná trať Zvolen - Krupina (1925). Mesto rozširovalo sieť obchodov a služieb, reprezentovanú najmä drobnými živnostníkmi. Existovalo tu niekoľko hotelov a reštaurácií (Grand, Pod zámkom, pri starej stanici) a vznikli nové peňažné ústavy - filiálka Banky čs. légií (Légiobanka), filiálka Tatrabanky, Národnej záložne. Priemysel bol reprezentovaný najmä najväčšou továrňou Union, ktorá však v nových podmienkach nebola schopná konkurovať českým podnikom a od roku 1922 bola postupne likvidovaná. Prepúšťanie zamestnancov prinieslo najmä samotnému mestu obrovský sociálny problém. V ďalšom období prestala fungovať aj Polgárfabrika a priemysel v meste zostal zastúpený len drobnými súkromnými podnikateľmi a ich firmami (Mliekáreň a výrobňa syrov Wittmanna, Bockova výrobňa kachľových pecí, Zvolenská tehelňa úč. spol., Strojovňa Aladára Šteflíka, Továreň na nábytok S. Figuscha, Technická kancelária Bohuslava Mandysa). V tomto období navštívili Zvolen významní predstavitelia verejného a politického života Československa ako prezident T. G. Masaryk, minister zahraničných vecí Dr. Eduard Beneš, členovia vlády Dr. M. Hodža a JUDr. J. Slávik, predstavitelia politických strán Andrej Hlinka, Martin Rázus, Jozef Tiso či Vladimír Clementis. Z tohto pohľadu je možné naznačiť aj zastúpenie politických strán na území mesta. Silnú pozíciu mala Hlinkova slovenská ľudová strana s jej popredným zvolenským predstaviteľom Antonom Šalátom, Československá sociálnodemokratická strana s predstaviteľom Danielom Ertlom, dlhoročným starostom mesta, a Komunistická strana Československa so svojou regionálnou osobnosťou Rudolfom Čelkom. Z politických vystúpení stojí za zmienku najmä celoslovenské zhromaždenie HSĽS a Slovenskej národnej strany v roku 1932, kde spoločne vystúpili A. Hlinka a M. Rázus. Dôležitosť strategickej polohy mesta sa podarilo využiť predstaviteľom mesta a presadiť priamo v jeho centre výstavbu kasární. Sídlil tu peší prápor 25. a 26. pluku, 10. divízny sklad a 1. eskadróna 11. jazdeckého pluku. Následne sa začala aj výstavba letiska na Sliači a vojenského tábora na Oremovom Laze. Po zániku župného zriadenia v roku 1928 zostal v meste silný a početný ľudský potenciál z radov technickej inteligencie. Jeho pričinením začala vo Zvolene pôsobiť Národohospodárska župa stredoslovenská (1930) s čestným predsedom Dr. Ľudovítom Medveckým. V tomto období sa na pôde mesta vytvorili podmienky na rozvoj miestneho kultúrneho a športového života. Fungoval tu miestny odbor Matice slovenskej, spolok slovenských žien Živena, divadelné ochotnícke združenie Detvan, aktivizovali sa požiarnici a športovci. Cirkevný život v meste reprezentovali najmä rímskokatolícka cirkev, evanjelická cirkev augsburského vyznania, židovská obec a upadajúca kalvínska (reformovaná) cirkev. V roku 1938 bola situácia v meste značne napätá a obyvateľstvo rozdelené na dva tábory. Na jednej strane to boli stúpenci demokratického vývoja a na druhej strane stúpenci totalitného a silne fašisujúceho smeru vývoja slovenskej spoločnosti. Jeho predstavitelia sa po vyhlásení autonómie Slovenska hneď zaktivizovali a 7. októbra 1938 zorganizovali na zvolenskom námestí manifestáciu. Založená bola i Hlinkova garda a činnosť začal aj miestny Slovenský národný výbor. Starostu mesta E. Hromadu vystriedal exponent HSĽS J. Riccotti menovaný vládnym komisárom a v r. 1940 nahradený Júliusom Fuskom. Od roku 1939 sa začala častejšie ohlášať protičeská, protižidovská a protikomunistická propaganda. Zanikli vo Zvolene vydávané pročeskoslovensky orientované Stredoslovenské noviny a vychádzať začal orgán HSĽS Štúrov hlas pod vedením prof. Feranca. Vznik slovenského štátu v marci 1939 predstavoval zmenu v každej oblasti života mesta. V správnej oblasti sa znova vytvorili župy a Zvolen bol začlenený do Pohronskej župy, ale vtedy už so sídlom v Banskej Bystrici. Okres riadil Okresný úrad s okresným náčelníkom Dr. Štefanom Vloššákom. Mesto malo v roku 1940 približne 13 000 obyvateľov. V tomto období bol vo zvolenských kasárňach umiestnený peší pluk, divízny sklad a oddiel delostrelectva. Po odchode českých dôstojníkov sa posádkovým veliteľom stal mjr. Ján Imro. Veľké množstvo profesionálnych vojakov i vojakov vojenskej základnej služby zostalo orientovaných na ČSR, čo sa odrazilo počas SNP. Situácia sa postupne zhoršovala, keď po mobilizácii odišla slovenská armáda bojovať na hranice s Poľskom (august 1939) a o dva roky proti ZSSR (jún 1941). 28. júla 1943 privítal minister národnej obrany Ferdinand Čatloš vo Zvolene vojakov, ktorí sa vracali z východného frontu. Mnohí zostali na bojiskách a mnohí prešli na druhú stranu frontu, nestotožňujúc sa s fašistickou ideou. Za hranicami štátu sa bojovalo, ale v jeho vnútri bolo obyvateľstvo relatívne spokojné s hospodárskou a sociálnou situáciou vytvorenou vďaka vojnovej konjunktúre. Aj vo Zvolene sa stavalo a modernizovalo. Stavali sa obytné domy pre pracovníkov lesov, rodinné domy na Borovej hore, budova kníhtlačiarne Andrej. Fungoval kultúrny život mesta. V roku 1942 bolo vo Zvolene založené mestské múzeum. Mnoho Zvolenčanov sa obohatilo pri arizácii a protižidovských akciách. V roku 1941 bol Zvolen určený za prechodné stredisko Židov Pohronskej župy. V marci 1942 začali deportácie Židov zo Zvolena, ktorých bolo približne 600. Vo Zvolene pôsobila aktívne a legálne len HSĽS. Ostatné pročeskoslovensky a prodemokraticky orientované strany a občianske združenia boli zatlačené do ilegality. Tu pracovali sociálni demokrati, komunisti a demokrati. Najlepšie bol však v meste organizovaný komunistický odboj v čele s Rudolfom Blažovským. Fungovalo aj sociálnodemokratické odbojové hnutie v čele s Danielom Ertlom, občianska odbojová skupina vedená továrnikom V. Wittmannom a odbojová skupina Miloša Juráša vydávajúca ilegálny časopis Hlas národa. Tieto sily sa zjednotili v roku 1943 a vytvorili ilegálny výbor (Ertl, Wittmann, Blažovský). Pplk. J. Golian, veliteľ vojenských príprav SNP určil za veliteľa zvolenskej posádky mjr. Š. Želinského. Posádka mala chrániť južný priestor predpokladaného povstaleckého územia. Z hľadiska ľudského potenciálu, strategického významu a politickej sily bol Zvolen v čase SNP popri Banskej Bystrici najdôležitejším mestom. Po vyhlásení SNP začal v meste pôsobiť okresný a miestny revolučný národný výbor organizujúci život mesta. V tlačiarni Andrej sa tlačili povstalecké noviny, organizovali sa zbierky pre potreby vojakov a partizánov. Zvolenskí železničiari zhotovili vo svojich dielňach tri pancierové vlaky. V meste fungovala vojenská nemocnica a ošetrovne pre ranených vojakov a partizánov. Neďaleko Zvolena na letisku Tri duby a Zolná operovala kombinovaná letka a 1. čs. stíhací letecký pluk. Vo Zvolene na zámku bol umiestnený aj štáb a niektoré jednotky brigády Za slobodu Slovanov. Zvolenčania D. Ertl, M. Kulich a Ing. Š. Višňovský sa dostali aj do centrálnych orgánov povstania. V októbri sa Nemcom podarilo poraziť povstalecké vojenské a partizánske sily v priestore Zvolena. 26. októbra bol Zvolen obsadený. Pred príchodom Nemcov evakuovali zo Zvolena mnohí obyvatelia a členovia revolučných národných výborov. Nastalo obdobie teroru, prenasledovania a represií. Prenasledovaní boli najmä ľudia exponovaní v povstaní a ilegálnom odboji. Na židovskom cintoríne vo Zvolene fašisti povraždili 127 ľudí a v lesíku na Kováčovej našlo svoj hrob 105 obetí. Bolo to najtragickejšie obdobie v histórii Zvolena. Rok 1945 bol rokom oslobodenia Zvolena, ale až dva mesiaca od oslobodenia Lučenca sa podarilo vojskám 2. ukrajinského frontu Červenej armády, v rámci ktorej bojovali aj rumunské jednotky, 14. marca oslobodiť aj Zvolen. Nad mestom boli vybudované ústredné cintoríny padlých vojakov Červenej armády (17 000) a rumunskej armády (viac ako 10 000). Na cintoríne boli pochovaní aj padlí vojaci nemeckej armády. Frontové a povstalecké udalosti obyvateľom Zvolena spôsobili nemálo utrpenia, straty svojich blízkych aj materiálne straty a škody.

Záver

 

Genealógia Klúčikovcov siaha iba do konca 18. storočia. Je to dané tým, že rodina patrila k evanjelikom a matričné knihy evanjelickej farnosti vo Zvolene, kde sa podarilo doložiť niekoľko generácií, bola založená až v roku 1783. Je však viac ako pravdepodobné, že pôvod rodiny treba hľadať ďalej v minulosti. Jednou z vážnych indícií pre takýto predpoklad je údaj, že ide o šľachtickú rodinu, zrejme armálistov, alebo predialistov. Žiaľ, prehľadové encyklopédie a slovníky uhorskej šľachty rodinu Klúčikovcov neevidujú. Nie je vylúčené, že v archívoch by sa mohli nachádzať dokumenty, ktoré by pomohli osvetliť minulosť rodiny. Na druhej strane sa podarilo doložiť záznam o Samuelovi Klúčikovi, vnukovi Juraja Klúčika, ktorý sa narodil
7. októbra 1832 vo Zvolene. Ten v roku 1868 pôsobil ako učiteľ na evanjelickej škole v Kalinke. (Pozri Ján Slávik: Dejiny zvolenského evanjelického a. v. bratstva a seniorátu, Banská Štiavnica 1921, s. 767). 

 

O pôvode rodiny sčasti napovedá aj ich priezvisko. Stále išlo o to isté meno, ktoré je odvodené od pomenovania veci – kľúč alebo kľúčik, teda Klúčik. Takýto typ priezvísk vznikol zo zaužívanej prezývky, ktorá môže naznačovať pôvodné zamestnanie jeho nositeľov – kľúčiarov.

 

Aj zistené údaje o rodine v 18. a 19. storočí dokazujú, že Klúčikovci patrili k remeselníkom. Zameriavali sa však na krajčírstvo a obuvníctvo, niektorí z členov rodiny sú zaznamenaní ako halenári alebo čižmári. Neskôr, spriemyselňovaním Zvolena, najmä však zavedením železničnej dopravy, sa ich špecializácia menila. Začali pracovať ako tzv. železniční kováči (uvádzané maďarsky vasuti kovács). Patrili k sociálnej zdatnejšej časti obyvateľov mesta, vlastnili dokonca dom na námestí. Ten stojí dodnes a nachádza sa v ňom reštaurácia Zlatý kľúčik – jej názov odkazuje na rodové meno.


Zoznam prameňov

 

Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív Banská Bystrica

Zbierka cirkevných matrík

Farský úrad evanjelickej cirkvi a. v. Zvolen

 

Zoznam použitej literatúry

 

-         Botík, Ján – Slavkovský, Peter: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, I-II. Bratislava 1995.

-         Güntherová-Mayerová, Alžbeta (ed.): Súpis pamiatok na Slovensku, I-III. Bratislava 1968, 1969.

-         Chrenková, Edita – Tankó, László: Maďarsko-slovenský / Slovensko-maďarský slovník. Veľký Meder 2003.

-         Kábrt, Jan – Valach, Vladislav: Stručný lekársky slovník. Martin 1992.

-         Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha 1998.

-         Kropilák, Miroslav (ed.): Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, I-III. Bratislava 1978.

-         Kuklica, Peter: Slovník stredovekej latinčiny. Bratislava 2000.

-         Majtán, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773-1997. Bratislava 1998.

-         Sarmányová, Jana: Cirkevné matriky na Slovensku zo 16.-19. storočia. Bratislava 1991.

-         Segeš, Vladimír – Višváder, František: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 1998.

-         Slávik, Ján: Dejiny zvolenského evanjelického a. v. bratstva a seniorátu. Banská Štiavnica 1921.

-         Špaňár, Július – Hrabovský, Jozef: Latinsko-slovenský / Slovensko-latinský slovník. Bratislava 1962.